Paul Verlaine:
(1844-1896)

Opovrhujem ľuďmi, ktorí nie sú zimomriví. Osoby, prekypujúce prudkým smiechom a mohutným hlasom, sú mi antipatické. Zdraví sa mi nepáčia. Pod pojmom zdravia nechápem nápadnú rovnováhu duše a tela, ktorá vytvára Sofoklových hrdinov, antické sochy a kresťanskú morálku, ale strašnú krvnatosť tváre, nepríležitú radosť, strašnú tučnotu pleti, ruky plné jamiek, široké nohy a tučné telo, ktorými, ako vidno, naše časy prekypujú viac, ako treba. Z týchto príčin sa mi hnusí poézia, ktorej sa vraví zdravá...

Básnické umenie

Najmä hudbu! To ti neprekáža

vziať slovo, čo neumelé je, čo každý vánok ľahko rozveje, nie tie, čo viažu sa, či vážia.

Ani si neváž príliš slov.
Prejav im svoje pohŕdanie: pieseň sa vtedy dobrou stane, keď sa to presné pospája v nej s hmlou.

To sú tie oči za závojom skryté, to poludnie, vzduch čo chveje sa, tie jesenné a chladné nebesá, to belasé, hviezdne vlnobitie.

Ale my prisaháme na odtieň.
Nie farba! Len odtieň čosi sľúbi.
Ach! Odtieň ľúbi, keď sa snúbi lesný roh s flautou a so snom sen.

Preč s pointou, čo vraždí v básni vzruchy!
Rým páchne, vtip si kruto zazúri.
Ten cesnak, plačú z neho azúry, ten cesnak z poetických kuchýň!

A výrečnosti vykrúť pekne krk; bude dobre, dať si pozor na rým, múdrejšie je, keď trocha menej žiari; kam by prišiel, pustiť ho tak z rúk!

Ó, hriechy rýmov! Kto to povie o nich?
Nejaké hluché decko, či černoch zlý ten šestákový šperk si vynašli a on nám v piesni hlúpo, duto zvoní.

Hudbu ešte, hudbu jednostaj!
Verš, to sú krídla duše rozopäté, to, čo zostáva tu po jej vzlete k ďalekým láskam, v iný hviezdny kraj.

Verš sa skrýva v náhode jak v skrýši, veršom vonia vánok v jedno z mnohých rán, ako keby kvitli mäta, tymian.
Literatúra je to, čo zvýši.

(Preložil Miroslav Válek)

Verlaine sa celý vylieva v slzách a slzy pália väčšmi ako oheň. Aby boli tieto básne napísané, na to bol potrebný človek impulzívny, človek, ktorý bol stále